Úvodní strana  >  Články  >  Sluneční soustava  >  Aký je tvar heliosféry? Nové poznatky ponúka sonda Cassini a Voyager.

Aký je tvar heliosféry? Nové poznatky ponúka sonda Cassini a Voyager.

Heliosféra obklopujúca Slnečnú sústavu
Autor: Dialynas, et al.

Prístroj na sonde Cassini, ktorý skúma systém Saturnu už viac ako desať rokov, priniesol vedcom dôležité indície o tom, ako vyzerá koniec heliosféry (heliotail). Keď nabité častice zvnútra Slnečnej sústavy dosiahnu hranicu heliosféry, niekedy prechádzajú sériou výmeny nábojov s neutrálnymi atómami plynu z medzihviezdneho priestoru, strácajú a znova získavajú elektróny. Niektoré z týchto častíc sú odstrelené späť do vnútra Slnečnej sústavy ako rýchlo sa pohybujúce neutrálne atómy, ktoré môže namerať sonda Cassini.Všetky nové informácie zverejnil časopis Nature Astronomy 24. apríla 2017.    

Nové údaje z misie Cassini (NASA) v kombinácii s meraniami dvoch kozmických lodí Voyager a Interstellar Boundary Explorer (IBEX, NASA) naznačujú, že naše Slnko a planéty sú obklopené obrovským magnetickým poľom, ktorého pôvodcom je práve naše Slnko. Toto zistenie spochybňuje názor, že magnetické pole sa tiahne za Slnkom v tvare dlhého chvosta kométy. 

Slnko uvoľňuje konštantný prúd materiálu, ktorý nazývame slnečný vietor. Slnečný vietor zaplňuje vnútro Slnečnej sústavy a siaha až za obežnú dráhou Neptúna. Vytvára bublinu – takzvanú heliosféru – s veľkosťou približne 23 miliárd kilometrov. Celá Slnečná sústava, vrátane heliosféry, prechádza medzihviezdnym priestorom. Najrozšírenejším obrazom heliosféry bol obraz kometárnej štruktúry so zaoblenou hlavou a dlhým chvostom. Avšak nové údaje, ktoré vychádzajú z 11-ročného cyklu slnečnej aktivity ukazujú, že to predsalen môže vyzerať inak. Heliosféra môže byť zaoblená na oboch koncoch, takže jej tvar je takmer sférický.

Kostas Dialynas, líder nového výskumu, tvrdí, že namiesto predĺženého chvosta kométy je tento novo zistený tvar heliosféry spôsobený silným medzihviezdnym magnetickým poľom (oveľa silnejším, ako sa predpokladalo) v kombinácii s tým, že pomer medzi tlakom častíc a magnetickým tlakom vovnútri heliosféry je vysoký.

Pretože sa tieto častice pohybujú oveľa pomalšie než rýchlosť svetla, ich cesty zo Slnka k hranici heliosféry a späť trvá celé roky. Takže keď sa počet častíc prichádzajúcich zo Slnka zmení (zvyčajne v dôsledku 11-ročného cyklu) trvá roky, kým sa to odrazí v množstve neutrálnych atómov, ktoré smerujú naspať do vnútornej časti Slnečnej sústavy. Nové merania týchto častív odhalili niečo neočakávané – častice prichádzajúce z konca heliosféry odrážajú zmeny cyklu slnečnej aktivity skoro tak rýchlo ako tie, ktoré prichádzajú zo začiatku heliosféry. Ak by mal však koniec heliosféry koniec v tvare kometárneho chvosta, ukázali by sa tieto zmeny oveľa neskôr. Ale pretože sa ukazujú rovnako, znamená to, že tvar koncovej časti je približne rovnaký ako tvar na začiatku. Takže dlhý kometárny chvost nemusí existovať vôbec a heliosféra môže byť takmer okrúhla a symetrická.

Tento tvar môže byť dôsledkom kombinácie viacerých faktorov. Údaje z Voyageru 1 naznačujú, že magnetické pole za heliosférou je silnejšie ako sa predpokladalo, čo znamená, že by mohlo interagovať so slnečným vetrom na okrajoch heliosféry a spevniť chvost heliosféry.

To, ako vyzerá štruktúra heliosféry zohráva veľkú úlohu v tom, ako sa častice z medzihviezdneho priestoru, nazývané kozmické žiarenie, dostanú dovnútra Slnečnej sústavy, tam, kde sa nachádza Zem a ostatné planéty. Údaje z Voyageru 1 a 2, sondy Cassini a IBEX, sú neočakávaným zdrojom nových informácií pre štúdium dosahu slnečného vetra.

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Heliosféra


13. vesmírný týden 2025

13. vesmírný týden 2025

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 24. 3. do 30. 3. 2025. Měsíc bude v novu a nastane částečné zatmění Slunce. Venuše a Merkur jsou v dolní konjunkci se Sluncem. Na večerní obloze zůstal už jen Mars, Jupiter a Uran. Pozorovat můžeme také slabé zvířetníkové světlo. Aktivita Slunce není příliš vysoká, ale každá i střední erupce může znamenat jasné polární záře. Na konci týdne nám změní čas o hodinu dopředu na letní. Blue Ghost na Měsíci zaznamenal velkolepý západ Slunce. První stupeň rakety Falcon 9 startující z Kalifornie obsloužil dvě mise v devíti dnech. Na Zemi přistála posádka Crew-9 z ISS.

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

M53 a NGC 5053

Messier 53 (známa aj ako M53 alebo NGC 5024) je guľová hviezdokopa v súhvezdí Vlasy Bereniky. Objavil ju Johann Elert Bode v roku 1775. M53 je jednou z odľahlejších guľových hviezdokôp, ktorá je od centra Galaxie vzdialená približne 60 000 svetelných rokov (18,4 kpc) a takmer v rovnakej vzdialenosti (približne 58 000 svetelných rokov (17,9 kpc)) od Slnečnej sústavy. Táto hviezdokopa sa považuje za hviezdokopu chudobnú na kovy a svojho času sa predpokladalo, že je to najchudobnejšia hviezdokopa v Mliečnej ceste. Merania početnosti členov kopy na vetve červených obrov ukazujú, že väčšina z nich sú hviezdy prvej generácie. To znamená, že nevznikli z plynu recyklovaného z predchádzajúcich generácií hviezd. Tým sa líšia od väčšiny guľových hviezdokôp, v ktorých prevládajú hviezdy druhej generácie. Hviezdy druhej generácie v NGC 5024 sú viac koncentrované v oblasti jadra. Celkovo je hviezdne zloženie členov kopy podobné zloženiu členov hala Mliečnej cesty. Hviezdokop sa vyznačuje rôznymi slapovými vlastnosťami vrátane zhlukov a vlnoviek okolo hviezdokop a chvostov pozdĺž dráhy hviezdokop v smere východ - západ. Zdá sa, že štruktúra podobná slapovému mostu spája M53 s blízkou, veľmi difúznou susednou NGC 5053, ako aj obálka obklopujúca obe zhluky. To môže naznačovať, že medzi oboma zhlukmi došlo k dynamickej slapovej interakcii, čo je v rámci Mliečnej dráhy pravdepodobne ojedinelý jav, keďže v galaxii nie sú známe žiadne binárne zhluky. Okrem toho je M53 kandidátom na člena slapového prúdu trpasličích galaxií v Strelcovi. NGC 5053 je označenie guľovej hviezdokopy v severnom súhvezdí Vlasy Bereniky podľa Nového všeobecného katalógu. Objavil ju nemecko-britský astronóm William Herschel 14. marca 1784 a katalogizoval ju ako VI-7. Vo svojom skrátenom zápise ju opísal ako „extrémne slabú hviezdokopu s mimoriadne malými hviezdami s rozlíšiteľnou hmlovinou s priemerom 8 alebo 10′ ". Dánsko-írsky astronóm John Louis Emil Dreyer v roku 1888 uviedol, že hviezdokopa sa javí ako „veľmi slabá, dosť veľká, nepravidelného okrúhleho tvaru, v strede sa veľmi postupne zjasňuje“. Ide o kopu chudobnú na kovy, čo znamená, že hviezdy majú nízke zastúpenie iných prvkov ako vodíka a hélia - čo astronómovia nazývajú metalicita. Ešte v roku 1995 bola považovaná za guľovú hviezdokopu v Mliečnej dráhe, ktorá je najchudobnejšia na kovy. Chemické zastúpenie hviezd v NGC 5053 sa viac podobá hviezdam v trpasličej galaxii Sagittarius Dwarf Spheroidal Galaxy ako v hale Mliečnej cesty. Spolu s kinematikou guľovej kopy to naznačuje, že NGC 5053 mohla byť vyčlenená z trpasličej galaxie. Vybavenie: SkyWatcher NEQ6Pro, GSO Newton astrograf 200/800, Baader Mark III. komakorektor, Starizona Nexus 0,75x komakorektor QHY 8L-C, SVbony UV/IR cut, Gemini EAF focuser, guiding TS Off-axis + PlayerOne Ceres-C. Software: NINA, Astro pixel processor, GraXpert, Pixinsight, Adobe photoshop 75x60 sec. Lights gain15, offset113 pri -10°C (Starizona), 129x120 sec. Lights gain15, offset113 pri -10°C (Baader), master bias, 180 flats, master darks, master darkflats 30.1.2025 až 22.3.2025 Belá nad Cirochou, severovýchod Slovenska, bortle 4

Další informace »